Cvikla – unikátny elixír zdravia

 

Cvikla je unikátna zelenina, spolu s brokolicou patrí asi medzi to najlepšie, čo nám prírodná lekáreň poskytuje. Vďaka svojej zaujímavej nutričnej hodnote má mnoho pozitívnych účinkov na naše zdravie.

 

Červená repa alebo cvikla, akom ju častejšie poznáme, je u nás dosť rozšírená zeleninová pochúťka. Keď som bol dieťa, cvikla mi veľmi nechutila. Myslím, že mnohé deti ju veľmi neobľubovali. Asi to bolo tým, že cviklu sme skôr poznali ako sterilizovanú prílohu. Dnes je stále častejšia ako súčasť polievok, šalátov, zložkou v smoothie alebo ako prírodná cviklová šťava.

 

Využitie v alternatívnej medicíne

Cvikla je cenená vďaka svojej nutričnej hodnote pri rôznych ochoreniach krvi a nádorových ochoreniach. Šťava má výborné protireumatické účinky a pomáha vylučovať ťažké kovy a ďalšie toxické látky z organizmu. Má protisklerotické účinky, znižuje hladinu cholesterolu v krvi a pôsobí ako pečeňové detoxikans alebo tonikum.

 

Šťava z cvikle vychytáva voľné radikály a prispieva ku zníženiu zvýšených hodnôt krvných tukov. To pozitívne pôsobí na srdce a celý cievny systém. Celkovo zlepšuje trávenie a podporuje látkovú premenu. Pomáha odstraňovať zápchu. Vhodná je pri menštruačných problémoch a pri problémoch v klimaktériu.

 

V liečiteľstve sa používa aj pri kožných ochoreniach, ako je ekzém. Veľkú pozornosť vyvolali výsledky výskumu maďarského vedca Dr. Alexandra Ferencziho v roku 1961. Objavil na základe pokusov na zvieratách protinádorové účinky červeného farbiva cvikly – betainu. Ak často konzumujeme cviklu, zriedka budeme trpieť anémiou.

 

Kedy cvikla nie je vhodná

Cvikla nie je vhodná pri osteoporóze. Narušuje vstrebávanie vápnika. Tiež pri cukrovke (Diabetes mellitus), lebo je to sladká zelenina, s vyšším obsahom cukrov. Neodporúča sa ani pri obličkových a močových kameňoch (urolitiáza). Hlavne, ak sú tvorené šťaveľanmi, čo sú soli kyseliny šťaveľovej. Cvikla obsahuje totiž kyselinu šťaveľovú. Cvikla nie je vhodná ani pri chronickej hnačke, lebo má laxatívne (preháňavé) účinky.

 

 

Čo cvikla obsahuje

Užitočné vlastnosti cvikly sú v jej biochemickom zložení. Obsahuje unikátny súbor stopových prvkov alebo mikroelementov ako je draslík, železo, mangán, jód, kobalt, meď, zinok, vápnik, sodík, selén a horčík. Ďalej sú to vitamíny skupiny B, v menšej miere vitamín C, provitamín A a biotín.

 

Dôležitý je obsah tzv. antokyanov a flavónov, ktoré majú protinádorové účinky, pri týchto účinkoch je tiež podstatný tmavo červený betain. Ďalej je to cholín a organické kyseliny – kyselina listová a pantoténová. Cvikla obsahuje aj 14% sacharidov, ako je glukóza, sacharóza (až 6%) a pektíny.

 

Podstatný je vysoký obsah vlákniny, ktorá veľmi pozitívne pôsobí na naše črevo, hlavne s súvislosti s vyprázdňovaním. Pri tejto informácii chcem upozorniť, že ak cviklu odšťavíme, vlákninu z nej v podstate vyhodíme a to nie práve pozitívne pre naše trávenie. Zaujímavé je, že mnoho pozitívnych vlastností cvikly sa zachováva aj po tom, ako ju tepelne spracujeme. A to je veľmi podstatná informácia pre naše zdravie.

 

Ak píšem o cvikli, musím spomenúť ruský boršč. Úžasnú ruskú zeleninovú špecialitu, ktorá má červenú farbu práve vďaka cvikli. Boršč obsahuje veľa vitamínov a minerálov, podobne ako šalát z cvikly.

 

Cvikla je zaujímavá svojim zložením aj pre tehotné ženy. Pomáha odstraňovať časté zápchy v tehotenstve. A obsah kyseliny listovej je pre obdobie gravidity veľmi dôležitý.
Cvikla, vďaka vysokému obsahu vlákniny je vhodná pri zápche a tiež obezite. Je nízko kalorická, ozdravuje mikroflóru čreva, čím likviduje hnilobné baktérie v čreve. Pomáha tiež regulovať metabolizmus tukov.

 

Je ideálnym prostriedkom pri detoxikačnej kúre. Patrí medzi ľahko stráviteľnú zeleninu. Udusená alebo uvarená cvikla je vhodná aj pri častejších žlčníkových problémoch. U cvikly nie sú známe kontraindikácie ani závažnejšie nežiadúce účinky.

Cvikla pochádza ešte z doby kamennej

Cvikla patrí do čeľade Láskovcovité (Amaranthaceae). Týmto rastlinám sa dobre darí v slanej, zásaditej a silne mineralizovanej pôde slaných stepí a morských pobreží. Prímorský druh červenej repy (Beta vulgaris varietas maritima) dnes ešte stále rastie na plážach Stredozemného mora, Kaspického mora a Mŕtveho mora.

 

Viacerí historici predpokladajú, že naši predkovia už v dobe kamennej zbierali a konzumovali vňať červenej repy. Svedčia o tom najstaršie archeologické nálezy z mladšej doby kamennej (viac ako 4 000 rokov pred našim letopočtom) pochádzajúce z Holandska. Etnobotanici sa však domnievajú, že cvikla bola najprv cielene pestovaná v oblasti Stredomoria.

 

Pôvodný predchodca cvikly rástol už v druhom tisícročí, v starobylom Babylone a Fenícii. V 4. storočí pred našim letopočtom sa v starobylom Grécku, na trhoch v Aténach, ponúkala červená a biela repa ako potravina. Plody cvikly sa našli aj vo vojenských táboroch starého Ríma. Ďalšie zmienky o cvikle nachádzame potom neskôr, až v 16. a 17. storočí. Zistilo sa, že cvikla bola súčasťou výživy trochu skôr, než na trh prišli zemiaky.

 

Ako môžeme cviklu pestovať

Z cvikle používame predovšetkým koreň (Radix betae rubri) a z neho získanú šťavu. Cvikla je pestovaná dvojročná rastlina. Pestuje sa pomerne jednoducho. Dobre rastie v každej záhradnej zemine a v priestore, ktorý je slnečný. Vyžaduje pôdu s vyšším obsahom živín, dostatočnú závlahu, ale neznáša zamokrenie. Vysieva sa do riadkov a potom sa ujednotí na vzdialenosť 20 cm. Mladé rastlinky je možné konzumovať ako chutnú listovú zeleninu.

 

Dr. Igor Kafka, Phd.